V doterajšom priebehu leta som mala možnosť čiastočne odkrokovať jednu z mnohých ciest, ktoré približujú Lásku. A hoci som prišla až na Finis Terra /koniec zeme/, zistila som, že to nie je koniec sveta a cesta nekončí, lebo som si uvedomila jednoducho obyčajnú postupnosť krokov, kvôli ktorej nebolo potrebné chodiť až na to neobyčajné miesto. 🙂
Tých krokov k Láske je viac, ale za základné vnímam hlavne pokoru, vieru, nádej.
Pokora je často zamieňaná za slabosť, rezignáciu, bezradnosť, naivitu a pod. Mám pocit, že pokora je sila. Je to sila prijímať srdcom udalosti v živote ako možnosť nových alebo hlbších skúseností. Nie je silou zotrvať v otvorenom srdci počas radostných udalostí a príjemných zážitkov, pretože toto je nám prirodzené a ide to akosi samo, s nadšením a radostne.
Silou pokory je zotrvávanie v otvorenom srdci aj počas udalostí, s ktorými nie je spojené vnímanie radosti. Pokora je nepohodlná a často nás vykoľajuje z vychodených koľají, lebo nás žiada, aby sme všetko prijali, uvedomili si význam jednotlivých skutočností pre náš život a aby sme následne prejavili vďačnosť zo srdca, ktorá príjemné posilní a nepríjemné zmierni alebo transformuje na neutrál. Je to sila, ktorá spolupôsobí ako meradlo našej otvorenosti životu a všetkým možnostiam. Umožňuje nám pochopiť strach a odpútať sa od neho, pretože je priateľkou radosti a nosným pilierom Lásky. Pokora nám umožňuje jasnejšie vnímať príčinu a následok, pretože nám dáva možnosť prijať aj iné uhly pohľadov, s ktorými však nemusíme súhlasiť, lebo máme slobodnú vôľu. Pričom také prijatie nie je stotožnenie sa, ale je to pokojné venovanie pozornosti vnímaniu iného človeka a, bez ohľadu na subjektivitu tohto vnímania, aj prejavenie úcty inému človeku. Ide o to, že pri pokore vždy musím hodnotiť najprv sám seba a ak to urobím dôsledne, tak nevidím problém v inom človeku – pokorný je vždy trpezlivý, snaží sa posudzovať srdcom a trpezlivo drží ako hluchý dvere, 🙂 drží sa vo vlastnom srdci, aby mal silu ísť ďalej s láskou. A ako slepý drží nádej a vidí ju aj tam, kde pre iných umrela 😉 Pokora pomáha povedať nevyhnutné i bez slov ako nemý, ktorý povie telom, očami, úsmevom, 🙂 lebo nie vždy potrebujem tieto zmysly. Podstatný zmysel života je v srdci = Láska a na ceste k nej nám pomáha kráčať aj pokora.
Pokora je úžasná sila, ktorá oživuje sny, povzbudzuje vieru, udržiava večnú iskierku nádeje a premosťuje takmer nespojiteľné, lebo oddane ukotvuje Lásku v srdciach, a tak umožňuje vidieť to, čo nás spája a pochopiť, že nič nie je tak odlišné, aby to Láska poistená pokorou neobjala v láskyplnej harmónii Jednoty.
Sprievodný obrázok je pripomienkou, že na prvý pohľad odlišné je stvorené na súladné spájanie. 😉
A nech sa páči pieseň, ktorá sa mi tiež spája s krokmi k Láske 🙂
Představ si, že není žádné nebe
Je to lehké, když se pokusíš
Žádné peklo pod námi
Nad námi jen obloha
Představ si, že všichni lidé
Žijí pro dnešní den
Představ si, že nejsou žádné státy
Není těžké to udělat
Nic, pro co zabíjet či umírat
A také žádné náboženství
Představ si, že všichni lidé
Žijí život v míru
Můžeš říct, že jsem snílek
Ale já nejsem jediný
Doufám, že jednoho dne se k nám přidáš
A svět bude zajedno
Představ si, že není majetek
Divil bych se, kdybys to dokázal
Není potřebná chamtivost ani hlad
Bratrství lidí
Představ si, že všichni lidé
Sdílejí celý svět
Můžeš říct, že jsem snílek
Ale já nejsem jediný
Doufám, že jednoho dne se k nám přidáš
A svět bude zajedno
hm, v tomto kontexte ma vždycky oslovovalo prirovnanie … buď pokorný ako hlávka na steble pšenice! Čím viac zŕn v sebe nosí, tým viac sa k Matičke Zemi skláňa …. keďže hlávka je vätčinou spájaná s rozumom, obdivovala som aj ja ľudí, ktorí vo svojej hlávke nosili obrovské množstvo ľudských vedomostí. Tituly, pred menom a za menom, dve vysoké školy, chvály rodičov pred susedmi, o obsalútnej skvelosti ich ratolestí, neskutočná povýšenosť a pýcha, nepriame zosmiešňovanie len preto, že niekto iný tieto možnosti nemá, …. hm, … toto všetko spôsobilo, že som na svoje obľúbené príslovie začala nazerať inak ……
Moonica … ďakujem ti, že si mi týmto článočkom vrátila späť moje obľúbené príslovie
🙂 pokora však nie vždy je o skláňaní sa = ja som v nedeľu mala možnosť sledovať white, ktorá ladne a s držaním dlhej sukne gracióznym spôsbom rúk, prešla v otvorených sandálikoch na vysokých podpätkoch vinicami, lúkami, lesom, potôčikom bez mostíka a celkovo stúpajúcim i klesajúcim prostredím Malých Karpát bez ujmy na tele duši i duchu, pričom turisticky odetí ľudia iba čumeli, čo všetko je možné dosiahnuť v kombinácii spoločenského odevu s pokorou a úctou nielen k prírode 😉
😀 ani len jemné nylonky neboli poškodené 😛
😉 a mám na to viacerých svedkov, ktorí sú v prípade neveriacich Tomášov alebo Tomášic ochotní vypovedať 😛
😆 😆 hahahahaahahahah 😆 no ale stálo to za to… Tak ale toto je maličkosť… toto mi predsa nepokazí tak krásny deň 😛 😉
🙂 presne tak, nezabudnuteľný deň v tom najlepšom slova zmysle 😛
a zhora nám žehnal dážď a slnečné lúče… 😉
hi hi hi … keď som začínala s maľovaním obrazov, … maľovala som lesné víly ako jemné, éterické žienky v podpätkoch … 😉 .. 😀 .-D
však ja som to aj do veršov dala pred mesiacom – dvoma… 😆
Sviežosť jari a vôňa jesene,
víla, čo tancuje šťastne a zasnene… 😛
Ešte šťastie, že som mala vlasy v cope, inak by sa mi tie dlhé vlasy zachytili o konáre a kríky… 😛
hahaha bol to krásny a zázračný deň, strávený s lesnou vílou. 😀 ĎAKUJEM. 😉
🙂 niekoľko skutočností, ktoré minimálne oku a uchu ;-)umožňujú pochopiť a precítiť pokoru … život nepokoríme v zmysle dobitia napr. vrcholu hory, životu sa môžeme koriť v zmysle prejavenia nadšenia a úcty, že je taký úžasný 😛