Volanie hlbočiny

Našiel si ma druhý obraz… Presne po 4 mesiacoch po tom prvom. Cítila som, že sa niečo udeje – pocitovo som to vnímala ako dokončenie udalostí z januára… O deň na to mi po druhýkrát zaklopal na dvere mladý študent s obrazmi v ruke. Keď som ho uvidela, povedala som si, že tak toto je síce sranda, ale náhoda to asi nebude… Ten príbeh s prvým obrazom som brala ako šialenú a neuveriteľnú historku, možno aj ako dar za to, čo som ustála. Monika v tom článku načrtla pokračovanie… Neviem prečo mi vtedy behal po rozume jún.

Tak, a máme tu prístav. Keď som ho uvidela, bolo mi to jasné. 🙂 V skutočnosti je krajší ako na fotke. Vťahuje do seba a človek sa stratí v tom pokoji nekonečna…

Cestou z práce som lovila v pamäti, čo všetko sa v ten deň udialo… Bolo to 30.mája… Posledný májový deň. Bola som znechutená, čítala som si nejaké komentáre na blogoch. Toľko masiek a pretvárky, bolo mi z toho zle… Napadlo ma, že skončím s prispievaním (niežeby som nejako extra prispievala všakže… 🙂 ) a s čítaním, mala som v tech chvíli dosť… Moje vnútro revalo – toto rozhodne nie je o duchovne. A má pravdu.

V prvom článku som už písala, že tie obrazy maľujú študenti z Prahy. Prvá “udica” na obraz prišla prišla o 10:03 – Monika mi píše – Práve hlásili, že v Prahe bol poplach… bomba v metre na Malostranskej. Už so mnou riešila to moje rozhodnutie s blogom. Dala som jej ho, nech mi ho opatruje… 🙂 Nejako prišlo aj k zmene záhlavia – koník s kokopellim a hviezdou prebral štafetu po rannom úsvite… (Deň predtým som si zmenila aj obrázok v gravatare. Potrebovala som mať po ruke oheň – aspoň symbolicky. Fénix Félix vo farebnom šate. 🙂 )

11:52 – Píše mi Monika, vraj si to mám hodiť… Tak som si to hodila. 😆 Vyšli mi nasledovné karty – (min) skvelý nápad, (prít) dary od boha, (bud) vnútorný mier. Reč bola o anjelských kartách. Ráno mi behalo po rozume, že by nebolo odveci si objednať nejaké čajíky. Jasné, že je to dobrý nápad. Tak som si objednala… O hodinu na to píšem Monike – “hádaj kto je tu…” (Jasné, bol to mladík s obrazmi… 😆 )

Ten mladík s obrazmi ešte bude mať dohru… ale nie u mňa. Nabudúce pôjde k Monike. 😛 (Či priamo alebo nepriamo, necháme sa prekvapiť). 🙂

V sobotu si mi sadla vážka na pravú ruku (presnejšie na prostredník) – práve som vonku obedovala a držala v ruke vidličku. Pozrela som sa jej do očí a spýtala sa, čo mi chce povedať. Niesla mi odkaz – mám sa ponoriť do vlastnej hlbočiny, vraj mi pomôže. 🙂

Je takmer 1 hod. v noci keď toto píšem. Musím vymyslieť raňajšiu logistiku – škôlka + práca (auto mi zázračným spôsobom vypovedalo službu). Otváram si Mon Cheri. Keď nie je po ruke Mon Bijou, musí stačiť aj Mon Cheri… Na zdaróvje. A dobrú noc. 🙂