„Celý svet je divadlo a muži, ženy, každý je v ňom hercom.“
Autorom známeho citátu je William Shakespeare, pričom úryvok pochádza z divadelnej hry Ako sa vám páči a možno v žiadnej jeho hre sa „nehrá“ práve toľko, ako v tejto, ktorá je jednou z umelcových najobľúbenejších a aj v dnešnom svete najčastejšie hrávaných komédií 🙂
Tento víkend nám noc i divadlá ponúkajú zaujímavú možnosť pohľadu na hry 🙂
Radiating Loving-Kindness,
May all creatures, all living things, all beings,
be free from hatred, difficulties, and troubles,
May All Tears Be Mirroring Gracious Intent to Share Shining-Radiant Mercifulness,
May All Beings Be In Favour of All Beings In Favour of All That Is,
and may they live in happiness of Radiating Loving-Kindness
of
🙂 Probuzení,
ĎAKUJEM za krásne doplnenie, ktoré mi bolo nápomocné aj pri výklade dnešného sna 🙂
sen nadránom 17.11.2012 :
bola som vo veľkej knižnici a prechádzala som jednotlivými miestnosťami. hľadala som nejakú knihu. miestnosti boli rôzne pôdorysom aj usporiadaním kníh. pripomínalo mi to obrovský včelí plást – miestnosti najrozmanitejších veľkostí a tvarov svojim celkovým usporiadaním plnili spoločný účel. vošla som do malej miestnosti štvorcového pôdorysu a všimla som si, že okrem množstva kníh je tam aj muž a žena. muž stál presne oproti mne pri protiľahlej stene a odkedy som vošla do miestnosti, tak zo mňa nespustil oči. žena si prezerala miestnosť a postupovala tak, že sa snažila dostať čo najbližšie k mužovi, ktorý jej však nevenoval pozornosť, vnímala som to tak, že pozornosť venoval mne.
začala som si prezerať knihy na pravej stene od vchodu a všimla som si, že knihy nemajú názov a ani meno autora na nich nie je uvedené a líšia sa len vlastnou hrúbkou a farbou a povrchovou úpravou obalu. boli tam krásne farebné knihy i knihy s ošúchanými obalmi nepríťažlivej farby.
žena sa mi ponúkla, že mi pomôže s hľadaním, ak jej poviem, čo hľadám. pozrela som sa na ňu a akoby som zrazu videla skrz ňu jej zámer – nebola to snaha pomôcť mi, bol to pokus odpútať moju pozornosť od hľadania knihy. videla som do nej a vôbec ma to nerozladilo, bola som pokojná a povedala som jej, že nájsť to musím sama. žena reagovala tak, že sa snažila dostať ešte bližšie k mužovi a vyvolať dojem, že tvoria pár. muž však bol voči jej aktivite akoby imúnny a stále pozeral na mňa.
odvrátila som oči od nich k miestu, pri ktorom som zaregistrovala tú ponuku na pomoc a zrazu som uvidela knihu, ktorá úplne zaujala moju pozornosť – bola hrubá, stará a mala zvláštnej farby povrch – akoby zliatina zlatého a strieborného kovu s prímesou medi. okraje knihy boli pevné a zaoblené. ako som knihu vzala do rúk, bola som prekvapená, že bola ľahučká ako pierko. držala som zatvorenú knihu v rukách a vnútorne som vedela, že táto kniha nie je na letmé listovanie. otvorila som ju úplne intuitívne a videla som, že na otvorenom mieste sa cez obe stránky tiahne napísaných len niekoľko slov, ktoré som vedela prečítať :
….. ….. …… …… …….
prečítajúc tie slová, pochopila som, prečo ma snaha tej ženy nerozladila a zároveň môj pokoj voči nej bol vystriedaný hlbokým súcitom, pretože som uvidela, aké následky môže mať jej snaha o niečo, čo jej nie je určené, ak sa včas nespamätá.
knihu som vložila na pôvodné miesto a uvedomila som si, že to písmo je neviditeľné iným očiam a vidí ho len ten, komu je určené, aby čítal. odišla som z miestnosti a prechádzala som knižnicou až som prišla na zvláštne miesto bez akýchkoľvek bariér. bolo tam viacero ľudí – mužov i žien a všetci mali zrak obrátený na vlastné srdce. pochopila som, že to je priestor na kontempláciu prečítaného. akonáhle som si to uvedomila, tak som uvidela, prečo som vnímala to miesto bez bariér = bolo akoby z číreho skla, avšak musel to byť veľmi odolný materiál – tvrdší ako diamant, pretože strop slúžil zároveň ako podklad, po ktorom prúdila mohutná rieka číra tak, že bola takmer neviditeľná.
ako som vnímala tok tej priesvitnej číročistej rieky, uvedomila som si, že rovnako priezračný prúd sa zo stredu mojej hrude vinie smerom k protiľahlému miestu – pozorovala som ten neviditeľný tok a videla som, že akoby druhým=protiľahlým brehom toho istého toku je ten muž, ktorý ma mlčky sledoval v miestnosti s knihou. uvedomila som si, že sme spojení niečím živým, čo prúdi cez naše srdcia a že ten muž to vedel skôr, než som si to uvedomila a iba pokojne čakal, kedy budem schopná prečítať si mne určené slová, aby som cez čírosť uvedomenia uvidela to, čo nás spája a zároveň presahuje …