Keď napadne prvý sneh…

Koncom júla sa mi sníval sen. Šli sme pešo do mesta a za železničným priecestím som zbadala na oblohe UFO. Skryli sme sa pod orechový strom, ktorý tam rástol. UFO nás však už zbadalo a odpálilo vrchnú časť stromu, aby sme sa nemohli skrývať. Bolo nás tam viac, ja+mama+ešte niekto mne bližší a neskôr aj iní ľudia. Ako odpálili ten strom, pozrela som sa na nebo a bolo ich tam už asi 50. Čierne lode a v myšlienkach som videla čierne chudé krivé postavy. Jedna loď pristála – išli pre nás, išli sme už v dvojstupoch do lode. Uvedomila som si, že nás nefyzicky spútali, aby sme šli “dobrovoľne”. Videla som, že nám nechcú zle, len nám nevedeli ako vysvetliť, že je to pre naše dobro a že teraz by sme to nepochopili. Táto loď aj posádka bola iná, ako tých 50. Cestou na loď som musela ísť na malú potrebu – ušlo sa aj na moju ruku – pozrela som sa na ňu a boli tam z toho kvapôčky krvi – ale nie čerstvej, skôr ako hrdza. Potom som sa trochu prebrala a v polospánku som si povedala, že toto sa mi už raz snívalo a že sa mi to sníva znovu preto, aby som nezabudla, ako to bude. Potom som znovu snívala ďalej a vo sne som prišla domov do mojej spálne – bolo po polnoci a Adamko už spinkal v posteli. Podišla som k balkónovým dverám, odhrnula som záclonu a videla som, že začalo snežiť. Povedala som: Prvý sneh… Takže keď napadne prvý sneh.

A stalo sa…

Všetky prvky sna boli dejové udalosti, ktoré sa v tejto realite udiali spred 2 týždňov – len vyjadrené rečou môjho podvedomia. Od 50 čiernych (myšlienok), ktoré vzišli po skrížení cesty inou osobou, cez zápal mechúra (včera som dobrala poslednú tabletku). Včera podvečer som začala cítiť, že sa niečo mení.

Mama nás ráno budila so slovami  “V noci napadol sneh.” A hneď som si spomenula na tento sen. O 15 min. na to som schytila do ruky novú rozčítanú knižku (Lu, oplatilo sa 😀 ďakujem za inšpiráciu) a vtedy to prišlo. Vtedy som si tak naozaj uvedomila, že nikdy nie som sama. Že nie som oddelená od celku. Že som v Ňom a On je vo mne. Kedykoľvek cítim Lásku pri pohľade na slnečný deň, či len tak, bezdôvodne… s chuťou objať celý svet, a niekedy i s fyzickou bolesťou okolo srdca od toľkej Lásky – je to On. Pretože On je Láska. A pocit tohto uvedomenia je ako spomalený pohľad na padajúce vločky. Ako keby ste nadvihli priesvitný závoj času… Cítite, že sa čas spomalil a stojíte v prúde Sily večnosti.